Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

História obce

Všeobecná história

Obec Omšenie i keď nikdy neoplývala veľkým bohatstvom, jej obyvatelia sa vyznačovali pracovitosťou, srdečnosťou a štedrosťou.

Dokázali obec zveľadiť až k dnešnej podobe. Cesta však nebola ľahká ani jednoduchá. Mala svoje zákruty, neúspechy i víťazstvá.

Za prvú písomnú zmienku vďačí obec úmyslu pápeža Jána XXII. (1316-1334) vyberať pápežský desiatok na plánovanú križiacku výpravu, ktorá sa však nikdy neuskutočnila. Ján XXII. poslal v tom čase do Uhorska legátov Raimunda de Bonofato a Jakuba Berengaria, ktorí navštívili jednotlivé farnosti a po vybratí desiatkov vyhotovili veľký register, v ktorom figuruje „plebanus de Misen“. Register pochádza z rokov 1332 až 1337. Táto zmienka o farárovi Omšenia svedčí o existencii sídla väčšieho rozsahu a významu, pretože dokladá existenciu farnosti a nepriamo aj kostola.

V tom čase bol „Misen“ kráľovským pozemkom. Ľudovít I. Veľký (1343-1382) z rodu Anjouovcov v roku 1348 daroval „Missyn“ bratom Mikulášovi a Štefanovi, synom Jakuba z Baračky (dnes Bardoňovo), ktorí sa o rok neskôr na pozemku usadili. Po smrti bezdetného Mikuláša v roku 1365 kráľ Ľudovít dal jeho pozemky svojmu príbuznému, kniežaťu Vladislavovi Opoľskému, ale zakrátko uznal neprávosť a Omšenie sa opäť dostalo do držby Štefana z Baračky. Koncom 14. storočia sa ako ďalší vlastníci Omšenia uvádzajú Bošániovci. Synovia Štefana z Baračky dostali od kráľa Žigmunda Luxemburského (1387-1438) závetné právo, na základe ktorého v roku 1395 prenechali „Myssen“ Ladislavovmu synovi Jakubovi a Tomášovmu synovi Dominikovi – tí ho vlastnili v roku 1406. František Noffry s Jánom Horváthom požiadali v roku 1472 kráľa Mateja Korvína o udelenie Omšenia, avšak Bošániovci a Kistapolcsányiovci proti tomu vzniesli protest.

Najväčšími pozemkovými vlastníkmi zostávali Baračkaiovci, ktorí si neskôr postavili kúriu v miestnej lokalite, dodnes nesúcej meno Baračka. Podľa daňového súpisu Trenčianskej župy z roku 1532 malo „Mssen“ 12 port (poddanských usadlostí) a ako zemepán je uvedený Pavol Baračkai, ktorý patril k najvýznamnejším predstaviteľom rodu. V roku 1528 velil Zápoľského posádke na Trenčianskom hrade. Keď hrad obliehalo vojsko Ferdinanda Habsburského, presvedčil posádku, aby sa vzdala. Ferdinand ho za to odmenil funkciou podžupana Trenčianskej stolice. Baračkai bol od roku 1550 provízorom čiže hospodárskym správcom Trenčianskeho hradu a panstva. Rod Baračkaiovcov vymrel niekedy po roku 1631 Štefanom. Ich majetky v Omšení zrejme prešli do vlastníctva Bošániovcov.

Reformácia zasiahla Omšenie plným prúdom. Vidno to z toho, že kostol i fara prešli do rúk evanjelikov. Roku 1663 je ako farár uvedený Matej Domko. U neho našli útočisko manželia Krmanovci (Daniel Krman st. bol evanjelický kňaz pochádzajúci z Motešíc), ktorým sa 28. augusta 1663 narodil syn Daniel, neskoršie tiež evanjelický kňaz a spisovateľ, patriaci k významným činiteľom slovenského kultúrneho života. (Pri príležitosti 300. výročia jeho narodenia v roku 1963 mu bola odhalená pamätná tabuľa, umiestnená pri vchode do budovy základnej školy.) Roku 1674 bol kostol vrátený katolíckej cirkvi. Nový farár Matej Šoltýs našiel v Omšení, Hornej a Dolnej Porube samých protestavtov, preto začal s rekatolizáciou. V nepokojných rokoch Rákociho povstania v omšenskej farnosti pôsobil evanjelický kňaz, no po Rákociho porážke bol kostol s farnosťou opäť vrátený katolíckej cirkvi. Počet filiálok omšenskej farnosti sa v roku 1803 zmenšil o Hornú Porubu. Od uvedeného roku zostali pod správou omšenského farára len Omšenie a Dolná Poruba.

Obyvatelia  sa v minulosti venovali prevažne roľníctvu. Ako poddaní mali povinnosť pracovať na panských poliach. Tieto náležali predovšetkým Bošániovcom, ktorí boli i patrónmi kostola. Život roľníkov bol veľmi tvrdý. Museli pracovať veľmi ťažko a hlavne tí, ktorí mali vlastnú usadlosť. K biede prispievali aj stavovské povstania a turecké nebezpečenstvo. Ústne tradované povesti viažuce sa k lokalite zvanej Turkovice naznačujú, že v októbri 1663 sa Turci dostali až do Omšenia, hoci ono v zozname sedemnástich vypálených dedín na Považí nefiguruje.

Obyvatelia Omšenia boli chudobným horským ľudom, ktorý si musel svoj chlieb prácne dobývať. S obyvateľmi susedných obcí spravidla vychádzali dobre, len zriedkavo dochádzalo k sporom, najčastejšie kvôli rúbaniu lesov, zajímaniu dobytka, zaberaniu pozemkov a robeniu škôd prípadne kvôli hraniciam chotára. Obecná pečať datovaná 1604 nepriamo naznačuje, že už v 17. storočí mal značný význam aj chov oviec. Tereziánsky urbár z roku 1772 presne stanovil robotné povinnosti menovaných sedliakov a želiarov obce. V roku 1843 predal Šimon Bošáni Omšenie i s Baračkou barónovi Šimonovi Sinovi, majiteľovi trenčianskeho hradného panstva. Zrušenie poddanstva roku 1848 uľavilo obyvateľom dediny a predstavovalo prvý krok k zlepšovaniu ich životov. Panská pôda pozvoľna prechádzala do rúk roľníkov a vznikali gazdovské rody, ktoré však následkom delenia majetku medzi všetkých potomkov chudobneli.

V druhej polovici 19. storočia zhoršili biedu obyvateľov mnohé požiare. Najväčší bol požiar v septembri 1887, kedy zhorelo 8 usadlostí. Až 34 rodín a 136 ľudí prišlo o strechu nad hlavou i celý skromný majetok. Povodne sa našťastie nevyskytovali často. V tomto období obec v mnohých smeroch závisela na Židovi Leopoldovi Haasovi, ktorý mal v prenájme celý panský majer patriaci Ifigénii des Castries. Haas si od panstva kúpil dom a v ňom zriadil obchod s krčmou. Predával na dlh a keď dlžníci nedokázali zaplatiť, vyžiadal si ich role. Takýmto počínaním zbohatol a stal sa takpovediac pánom Omšenia. Podobne si počínal i jeho syn Adolf. Týchto úžerníkov sa obec zbavila až v októbri 1918, keď ich zadĺžení občania vyrabovali, takže radšej všetko predali a odišli bývať do Trenčína. Svojvôľu Haasovcov sa obyvatelia Omšenia pokúsili obmedziť založením úverového družstva v roku 1905. Štyri roky nato majetok grófky Ifigénie odkúpila peštianska banka a od nej vtedajší omšenský richtár.

Po veľkej úmrtnosti v radoch detí následkom brušného týfusu  v roku 1910 nariadil príslušný župný úrad vybudovanie vodovodu, ktorý bol dokončený v roku 1912. Boli vybudované pouličné výtokové ventily, odkiaľ ľudia brali vodu do vedier.

Vypuknutie prvej svetovej vojny zasiahlo do osudov každej omšenskej rodiny. V tejto vojne padlo 47 mužov a 16 bolo ranených: iba šiesti sa z bojísk mohli vrátiť domov. Dozvukmi vojny boli hlad, bieda a utrpenie. Vznik Československa tieto dozvuky výraznejšie nepotlačil, priniesol však oslobodenie spod maďarizačného jarma a nádeje na lepšiu budúcnosť. Vzmáhala sa osveta a kultúrne dianie: obec sa stala členom Matice slovenskej, bola založená knižnica, mládež pod vedením organistu v škole hrávala divadelné predstavenia. V roku 1927 sa prestavoval a renovoval kostol a v roku 1929 si obec založila dobrovoľný hasičsky zbor, ktorý podliehal zemskej hasičskej jednote na Slovensku. Tridsiate roky priniesli veľkú hospodársku krízu, ktorá zhoršila životnú úroveň väčšiny obyvateľstva. Navzdory chudobe sa roku 1938 v spolupráci so správcom farnosti podarilo  z  finančnej zbierky občanov  postaviť v obci kultúrny dom.

Počas druhej svetovej vojny sa charakter obce v podstate nezmenil. Vojnové útrapy zažili občania na jar roku 1945, kedy cez Omšenie tri týždne prechádzala frontová línia. Nemci sa silou-mocou držali v dedine, ale sovietski a rumunskí vojaci ich napokon prinútili k ústupu. Oslobodenie obce nastalo 10. apríla 1945. Druhá svetová vojna si taktiež vyžiadala svoje obete: niektorí občania zahynuli na východnom fronte ako vojaci Slovenskej armády, iní ako členovia partizánskych skupín v boji proti fašizmu. Takmer pred oslobodením Omšenia 6.3.1945 guľkou  okupačného vojaka prišla o život v blízkosti svojho domu aj mladá 21 ročná  dievčina Katarína Čmelková. Padlým bol v roku 1964 v areáli školy odhalený pomník.

V Omšení bol po oslobodení ustanovený Národný výbor. Následky vojny pretrvávali v podobe nedostatku potravín a ďalšieho tovaru. Po februárovom prevrate roku 1948 prevzali moc komunisti. Zveľaďovanie a budovanie obce napredovalo míľovými krokmi, zdokonaľovali sa služby obyvateľstvu výstavbou základnej školy, materskej školy a obchodného domu. V päťdesiatych rokoch bolo obec elektrifikovaná a do Omšenia bola zavedená pravidelná autobusová doprava. Nové priemyselné závody v okolitých mestách poskytovali občanom dostatok pracovných príležitostí. Založením JRD v roku 1959 bola socializácia obce zavŕšená. Život v nej sa postupne skvalitňoval. Pribúdali nové moderné rodinné domy. Budovanie pokračovalo v sedemdesiatych a v osemdesiatych rokoch.

Novembrové udalosti roku 1989 priniesli politicko-spoločenské zmeny v štáte, ktoré sa v nasledujúcom roku prejavili aj v obci. Občania si zvolili nové obecné zastupiteľstvo v priamych voľbách. Nasledovala príprava a realizácia viacerých projektov, čím sa úspešne nadviazalo na rozvoj obce za socializmu. Zmena politického systému podnietila okrem iného aj rozvoj drobného podnikania. O dianí v obci od roku 1995 až dodnes informuje miestne periodikum – štvrťročník Omšenské noviny. Počet kultúrnych, športových a spoločenských aktivít stúpal.

Významnou udalosťou na priblíženie dejín obce bola spomienka na 650. výročie prvej písomnej zmienky o Omšení, ktorá sa uskutočnila v roku 1982 a položila základy tradície, ktorú obec uchováva až do dnešných dní.

 

Mgr.  Martin  M a l o


 

dnes je: 20.9.2017

meniny má: Ľuboslav, Ľuboslava

webygroup
ÚvodÚvodná stránka