Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

Kultúra

Kultúra v obci Omšenie

Kultúra

Základom našej kultúrnej identity, ako aj zdrojom historického vedomia, patriotizmu a vzdelanosti, poznávania kultúrnej rozmanitosti, je tradičná ľudová kultúra – kultúra, ktorú vytvorili a ktorou žili naši predkovia. Okrem Ja jestvovalo u nich aj My. Rodina, komunita, práca a príroda tvorili jeden celok. Jedno bez druhého nemohlo existovať.

                                          Omšenský kroj

Ľudový odev z Omšenia
Patrí medzi podstatné prejavy hmotnej ľudovej kultúry. Ako materiál na jeho výrobu sa používali konope, ktoré sa doma spracovávali na nite. Utkané plátno bolo z nich tvrdé. Po 1. svetovej vojne začali používať pri tkaní továrensky vyrábané bavlnené nite, do ktorých vtkali nite konopné. Neskôr kupovali už len továrensky vyrábané bavlnené plátno. Okrem plátna používali aj ovčiu vlnu, ktorú drugali . Druganie vlnených nití, konopných motúzov a dratiev bola mužská práca. Účelom drugania vlny bolo získať hrubú mäkkú niť, ktorá slúžila ako útok do tkanín (jej mäkkosť umožňovala ich dobré splstenie) a materiál na pletenie pančúch ihlicami. Z utkanej vlnenej tkaniny sa vo valche pod tlakom dopadajúcich drevených kladív a pôsobením teplej vody s pridanými prostriedkami na odmastenie vyrábalo súkno. Z neho šili dlhé biele haleny, krátke biele kabanice, nohavice a papuče. Papuče sa šili po domácky hlavne v zimnom období, najmä od Všechsvätých do Vianoc. Pôvodná ľudová výšivka z Omšenia.

                            Pôvodná ľudová výšivka z Omšenia
                   Pôvodná ľudová výšivka z Omšenia

Omšenská ľudová reč
Miestna reč sa v minulosti vyznačovala obrazotvornosťou, sviežou opisnosťou, konkrétnosťou, a živou dramatickosťou. Napr. „Ludjé ma na to nabolly“ (naviedli); „rozletený chotár“ (rozľahlý); „bjelé slnko“ ( na poludnie, keď hrialo); „mljeko ušlo“ (vykypelo z hrnca); „neprátelstvom ma pohrýzeu“; „to mi na srcco kvaplo“; „celé telo od mna letý“ (som unavená); „to mi strašne hlavu prerazilo“ ( nepríjemné slová). Bola tiež plná metafor: „Kvet jako svet“; „koláč jako buben“; „hlava jako merica“; „to je už len pena na vode“; „muój muž je taká voda, hned sa stratý“. Na konci slov pridávali hlásku „k“: tentok, tútok, v tomtok. Alebo vsúvali hlásky: brez - bez, brez gací – bez nohavíc. Menili: o na e: potek-potok, potem-potom u na y: bydme-buďme, bydte-buďte i na é: stažnosté- sťažnosti, tažkosté-ťažkosti, milosté-milosti, svátosté-sviatosti. Používali veľmi zaujímavé nárečové slová: tyžma-čižma, týsar-cisár, volentýr-volencier, baláchy- hlúpe reči, bujtašuvat-zavčasu robiť lomoz, bel-vnútorná kôra stromu, čuhálek-palica na ráňanie ovocia, dárnéjšjé-výhodnejšie, delina-podiel, do úslná-na juh, polnočná strana- sever, fluckat-priasť, chudélec- vychudnutý človek, indá-kedysi, lachnút-udrieť, kalabisúvat-túlať sa, opechritec-škaredý človek, otresk-pobehaj, posnuvat-pochodiť dedinu, príšelec-cudzinec, predražit cestu-urobiť v snehu cestu, polonnat-obedovať, snóžie-haluzie, snoha-veľký konár, stonavá-chorá, šúchy-šaty po mŕtvom, zanáščený- má veľkú nádchu, šúšava-suché lístie. Hlásky používali v dlhej podobe: jámék, jádér, jását, bývá v svojjém, occová košelá, dvojjé šáty, s rukámi, šatámi. Premieňali samohlásky na dvojhlásky: puótkova-podkova, puochod-pochod, duóstatečný- dostatočný, komuótno-pomaly, huózdjé-hvozdie. Tiež tvrdá výslovnosť dodávala slovám argotickú (slangovú )zvučnosť. Zvláštnosťou omšenského nárečia boli tiež polosamohlásky: radjej-radšej, tretjém roku -v treťom roku, takjetok-takéto, daljej-ďalej, snanjej-ľahšie, prajat si-priať si, otcovjé, bratjé, ludjé (otcovia, bratia, ľudia), zlatovjék, stovjék, misjék (zlatoviek, stoviek, misiek). V omšenskom nárečí bolo badať i poslovenčené slová nemeckého, alebo maďarského pôvodu: luftovník-vetrák, ibričný-prebytočný, zaštrafit-zaskočiť, lajsna-doska, richtik-ozaj, firhánek-záclona, forota-zásoba, gazdošág-hospodárstvo, hajtáš-bočná strana goliear na halene, rancuvat-skladať, fajta-druh, garazda-škoda, potentáš-záletník, pajtáš-huncút.

Príslovia a „povedallá“ z Omšenia
Príslovia používané v Omšení: Beda tomu dvorovi, kde rozkazuje krava volovi; Mrcha táča, keré do svojjého hnjézda trúsi; Jaký človek, taká reč. „Povedallá“: Dostal makovnýk, čo sa plot podepiera (dostal bitku palicou); Konzumovým rumom aj kone napájal (o niekom, kto v obchode kradol); Napráva sa jako remen v ohny (je nepolepšiteľný); Do roka proroka; U mladých sa bude válat pec; Do domu sa čaká radosnýk. Takto sa v Omšení želalo mladomanželom. Pri narodení dieťaťa sa zvyklo hovoriť: Je, jag by ty ho z oka vylúpel.

Ľudové liečiteľstvo
Človek už v dávnoveku hľadal prostriedky a spôsoby, ako bojovať proti neduhom a chorobám a ako sa proti nim čo najúčinnejšie chrániť. Ľudia pozorovali okolitú prírodu, rastliny, zvieratá a určité skúsenosti, získané počas pozorovaní, využívali pri liečení ľudí. Chorých liečili dvojakým spôsobom: liekmi, ktoré boli známe z mnohoročnej praxe ľudových lekárov ako účinné a magickými prostriedkami a úkonmi, o ktorých sa domnievali, že pomáhajú. V Omšení bolo viac zvykov založených na magických úkonoch. Napr. na Deň sv. Jána Krstiteľa verili, že je v prírode otvorená „apatieka“. Všetky zelinky v ten deň mali zázračnú liečivú moc. Bolo ich však treba trhať pred východom slnka, kým nepadla rosa. Niektoré bylinky zberali až do sviatku Nanebovzatia Panny Márie (15. augusta). Príroda okolitých hôr oplývala a oplýva hojnosťou rastlín obsahujúcich drogy pôsobiace blahodarne (ale aj škodlivo) na ľudský organizmus až po súčasnosť.

 Ľudové staviteľstvo
Fotokópia pohľadnice Omšenia z druhej polovice 19. storočia Domec z nepálenej tehly z prvej polovice 20. storočia Pôvodný typ osady Omšenia bol pravdepodobne typ voľný, umiestnený na hornom konci s kostolom do jej vstupu. Ďalší smer a spôsob umiestnenia stavieb udával potok Teplička, ktorého tok bol kľukatý, tvoriac až štyri zákruty. Údolie potoka bolo na hornom konci užšie, preto sa tu domce tiahli až na briežky, dávajúc ráz osídlenia svahovitého. V minulosti sa hovorilo: „Horný koniec hotová Poruba“. Chalupy v minulosti boli zrubové drevenice. Stavebným materiálom bolo drevo z okolitých lesov. Strechu pokrývala slama, neskôr šindeľ a napokon škridla. Technikou drevenej architektúry bolo kladenie kmeňov stromov na seba. Spodné „podvaliny“ boli položené na holej zemi, len v rohoch boli podložené veľkými kameňmi. Konce trámov vždy prečnievali stenu na 15-20 cm. Medzere pozapchávali hustým blatom a ostatok omazali „olíčenili“ hlineným kalom a zatreli vápnom. V zrube na prednej strane boli malé štvorcové okienka s rozmermi nie väčšími ako 30-40 cm., ktorých sklo bolo osadené priamo do rámu tak, že sa nedali otvárať. Vstupné dvere boli pôvodne z jedného kusa bez vložiek . Zatvárali sa „dreveným nátlačkom“. Omšenské domy z vonku ornamenty nikdy nemali, len okolo okien a na podstienke sa líčili „na svetlo“ pridaním svetličky do vápna. Toto výrazne podmaľovanie podstienky zvýšil pruh z čiernej hliny. Pôvodný dom mal jednu izbu s pitvorom a ohniskom bez komína. Podlaha bola z ubíjanej hliny. Novšie domy obyvatelia stavali zväčša z nepálenej tehly, ktorú si sami vyrábali , alebo z tufového kameňa, ktorý ťažili v lome na Lašteku. Zvykom bolo ozdobiť novostavbu po dovŕšení murárskej práce zelenou ratolesťou, alebo stromčekom, ako symbolom života. Stromček zhotovili dievky od susedov, ktoré pri stavbe pracovali. Jednej z nich pripadla tiež úloha odovzdať majiteľovi nového domu pero a zavinšovať mu. Murári dostali 20 korún „glajchové“ a boli pozvaní na „zájedku“ (guláš a hriate). „Zájedky“ sa zúčastnili i najbližší susedia zapojení do pracovnej susedskej pomoci stavania domu. Pri zakladaní „fundamentu“ bolo zvykom prištiknúť okoloidúcemu chlapcovi prst, aby si pamätal, kedy sa dom staval. Letopočet inak zaznamenávali na betón základu domu, alebo na škridle strechy.

Fotokópia pohľadnice Omšenia z druhej polovice 19. storočia Fotokópia pohľadnice Omšenia z druhej polovice 19. storočia
Fotokópia pohľadnice Omšenia z druhej polovice 19. stor.    Domec z nepálenej tehly z prvej polovice 20. storočia                                                                                        

Ľudová hudba
Hudba mala v tradičnej kultúre obyvateľov Omšenia významné postavenie. Bola neodmysliteľnou súčasťou obradov a zábavy. V dávnejšej minulosti to boli gajdoši s gajdami, ktorí vyhrávali nielen do tanca, ale aj vo farskom kostole sprevádzali bohoslužby. Gajdošská hudba bola postupne vytlačená drevenými sláčikovými nástrojmi. Pred 1. svetovou vojnou na všetkých zábavných príležitostiach spojených s tancom hrali v Omšení „drevkári“ - husle, basa a husľová kontra. Postupne sa k „drevkárom“ pridali muzikanti s heligónkou a bubnom. „Drevkári“ s heligónkou a klarinetom v 60. rokoch 20. storočia. 

Ľudová hudba
„Drevkári“ s heligónkou a klarinetom v 60. rokoch 20. storočia

Dychová hudba
Ku vzniku dychovej hudby v Omšení pomohla v roku 1922 náhoda. Zo zvukovej nahrávky spomienok so zakladajúcim jej členom Jozefom Bielikom narodeným v roku 1904 sa dozvedáme, že niekoľko zanietených mládencov pre dychovú hudbu si zakúpilo nástroje a kapelníkovi Majzlíkovi z Moravy zaplatili za vyučovanie. Celú zimu sa poctivo pripravovali, a 1. mája roku 1923 sa slávnostne predstavili spoluobčanom vyhrávaním po dedine. Koľko rokov toto zoskupenie jestvovalo nie je známe, ale v roku 1933 si dobrovoľný hasičský zbor založil novú dychovú hudbu, ktorá bola neodmysliteľnou súčasťou zábavných podujatí obce až do roku 1939. Dychová hudba od svojich prvých začiatkov prešla mnohými zmenami až k dnešnej podobe dychovej hudby „Omšeňanka“. Dychová hudba z 50. rokov 20. storočia.

Dychová hudba z 50. rokov 20. storočia
Dychová hudba z 50. rokov 20. storočia

Ochotnícke divadlo
Podľa najnovších zistení sa vznik obecného ochotníckeho divadla spoja s rokom 1922 a menom učiteľa Jána Hollého, ktorý nacvičil prvú divadelnú hru Kamenný chodníček od dramatika Ferka Urbánka. Ochotníckemu divadlu sa venoval až do roku 1927, kedy sa z Omšenia s rodinou presťahoval do Orechového pri Trenčíne. Nový ochotnícky divadelný krúžok sa divákom predstavil až v roku 1937 hrou Opustená pod režijným vedením Karola Chuchúta. Divadlo sa odohralo pri petrolejových lampách v miestnom hostinci u Poriesa. Ochotnícky divadelný krúžok v roku 1937 po predstavení sa hrou Opustená Z Kúpeľných listov, ktoré vydávalo mesto Trenčianske Teplice sa dozvedáme: „Združenie mládeže z Omšenia zahralo v sobotu 6. augusta 1938 v kúpeľnej dvorane skvelú hru z dedinského prostredia od Ferka Urbánka Bludár. Výťažok z vystúpenia bol určený na stavbu kultúrneho domu. Hru nacvičil neúnavný kultúrny pracovník d.p. Ignác Kutiš rímsko-katolícky farár z Omšenia“. Po odchode pána farára v roku 1941 z Omšenia sa ochotnícky divadelný krúžok na čas odmlčal. Podľa obecnej kroniky sa v roku 1942 divadelné predstavenia v obci nehrali. Dve divadelné hry: Kríž pod lipami a Bludár nacvičil s členmi ochotníckeho divadla Pavol Kútny. Zmienku o naštudovaní divadelných hier Jánom Václavom a Albínom Kyselicom nachádzame v kronike až v roku 1947. V roku 1948 sa táto dvojica pokúsila aj o operetu pod názvom Anička Kováčovie. Nový tandem Albín Kyselica a Anton Červený v roku 1950 nacvičil divadelnú hru Jána Hollého Kubo, s ktorou sa predstavili nielen domácim divákom, ale aj v Trenčianskych Tepliciach a Trenčianskej Teplej. Ďalšie dve sezóny súbor stagnoval. V roku 1953 ochotnícke divadlo opäť oživil Anton Červený, ktorý sa v Omšení na určitý čas stal jeho hlavným organizátorom a režisérom. Početná účasť divákov na všetkých predstaveniach svedčila o veľkom záujme divadla medzi obyvateľstvom. V roku 1956 vo vynovených priestoroch kultúrneho domu za režijného vedenia Jána Bielika, mala u divákov veľký ohlas hra Kubo od Jozefa Hollého. V roku 1969 nová režisérska dvojica Anton Červený a Tomášom Tašár s hercami nacvičili a divákom sa predstavili hrou Kamenný chodníček od Ferka Urbánka a v roku 1970 hrou Bludár od Vojtecha Lovicseka. V roku 1972 nacvičili a divákom sa predstavila Golnerovou hrou Ulička. Ďalší písomný záznam v kronike nachádzame až v roku 1976, kedy divadelný súbor pod vedením Antona Červeného nacvičil hru od Martina Kukučína Máje. Bola to posledná hra spod jeho režijným vedením, lebo dňa 12.5.1976 náhle zomrel. Po jeho smrti sa ochotníckeho divadla ujala Mária Méresová dcéra Pavla Kútneho. Nacvičila hru Neprebudený a v roku 1978 Bičianku z doliny. Aj pracovníčka Okresného osvetového strediska z Trenčína M. Mudráková nacvičila v rovnakom čase ako Mária Méresová s ďalšími ochotníkmi hru Nový život, ktorú v roku 1978 zopakovali. Ochotnícky divadelný súbor sa poslednýkrát predstavil divákom v roku 1982 hrou Kuchárky z Ovseného a odmlčal sa na dlhých päť rokov. V roku 1987 sa iniciatívy v ochotníckom divadle chopil Ing. Jaroslav Ličko a s hercami naštudoval hru Veno pre Veronu a o rok neskôr Brokovnicou na manžela. Po smrti Ing. J. Ličku pokračovala s ochotníckym divadlom jeho manželka Marie Ličková. Naštudovala s hercami Kocúrkovo, Ženba Ďura Šúplatu, Kuchárky z Ovseného a Mozolovci, ktorou sa divákom predstavili v roku 1997. Nasledovalo ešte zopár divadelných hier, ale pre nevhodnosť priestorov v chátrajúcom kultúrnom dome, činnosť ochotníckeho divadla skončila v roku 2006 divadelnou hrou od J. G. Tajovského Ženský zákon.

Ochotnícky divadelný krúžok v roku 1937 po predstavení sa hrou Opustená
Ochotnícky divadelný krúžok v roku 1937 po predstavení sa hrou Opustená

Obecná knižnica
Obecná knižnica bola založená v roku 1921, keď sa obec stala členom Matice slovenskej. Pri tejto príležitosti darovala Matica slovenská obci 40 kníh, ktoré tvorili základ knižničného fondu. V roku 1922 si obec založila „ knižničnú základňu“ s 300 korunami na nákup nových kníh, ktoré spočiatku objednávala obec, potom sám knihovník . Za každú požičanú knihu sa vyberal poplatok 20 halierov na výdavky spojené s režijnými nákladmi knižnice. Jednalo sa najmä o petrolej do lampy a palivové drevo na kúrenie. Knihy sa požičiavali každý týždeň vo štvrtok. Najčítanejšou bola náboženská literatúru, neskôr i noviny. Časopisy mala obec predplatené. Tlačené litery mali pre ľud v minulosti autoritatívnu moc, čo plynulo zo zvyklostí čítania modlitebných kníh a náboženských spevníkov. V tom čase knižnica za týždeň požičala v priemere 14 kníh. V obecnej kronike sa však knižnica spomína až od roku 1947. Vtedy mala knižnica 438 knižničných jednotiek, z toho 204 brožúr. Výpožičky sa neevidovali. V roku 1951 bola obecná knižnica umiestnená v „dolnej škole“ (na mieste, kde dnes stojí hasičská zbrojnica). V roku 1954 navštevovalo knižnicu 78 čitateľov a zaevidovaných bolo 983 výpožičiek. Od roku 1956 bola knižnica otvorená pravidelne každý piatok. Evidovaných bolo 120 čitateľov a 2 387 výpožičiek. V knižnici pracovali dobrovoľné knihovníčky – učiteľky miestnej školy. Po dostavaní novej osemročnej školy bola knižnica umiestnená v „prístavbe“ kultúrneho domu. Miestnosť však slúžila aj ako klubovňa mládeže, preto v roku 1968 Krajská knižnica v Trenčíne knižnicu v Omšení zatvorila. Pravidelná činnosť knižnice bola obnovená 5. septembra 1977. V roku 2000 bola knižnica presťahovaná do budovy obecného úradu. Ročne sa v knižnici vypožičia okolo 16 000 kníh a jej služby využíva približne 3 000 čitateľov. V percentuálnom hodnotení počtu čitateľov z počtu obyvateľov i v iných ukazovateľoch činnosti je v hodnotení knižníc v okrese knižnica v Omšení na poprednom mieste.

                                                                                                          Marcela Malová

________________________________________________________________________ 
Použitá literatúra a zdroje: D. Stránska, Příspěvky k národopisné monografii slovenské vsi. Irena Molecová-Vagačová, Pospolitá kultúra v Omšení a jej funkčný charakter. Zápisnice v Štátnom okresnom archíve v Trenčíne. Kronika obce Omšenie. Jozefína Volkmerová, zo súkromného archívu zvukových nahrávok.


 

dnes je: 23.11.2017

meniny má: Klement

webygroup
ÚvodÚvodná stránka